Dialektika

 

Dialektika môže byť:

  1. (v stredoveku) logika; dialektika zahŕňala aj filozofiu (stredovek) ako súhrn všetkých vied; súčasť trivia, druhé zo siedmich slobodných umení,
  2. teoretické úsilie o riešenie otázok podstaty, jednoty a foriem pohybu,
  3. umenie zaobchádzať s pojmami; umenie logicky myslieť, uvažovať; umenie viesť diskusiu; umenie výrečnosti,
  4. metóda skúmania protirečení v samej podstate.

Názory na dialektiku

  • Platón - dialektika je umenie rozlišovať; cieľom dialektiky je odkrývať podstatu, skrytý zmysel vecí tohto sveta, ktoré súc podobné tajomným gestám, šifrám, slovám neznámej reči predstavujú sa nášmu zmyslovému poznaniu. Dialektika má teda u Platóna význam metafyziky, ontológie; dialektika je metódou filozofovania.
  • Aristoteles - dialektika je spôsob pravdepodobného usudzovania a umenie rozlišovať. Dialektika nemá status vedy, pretože to nie je cesta k pravde, ale skôr návod na vedenie odbornej diskusie o tom, čo má platiť ako pravda. Dialektika je takto menej ako veda, ale na druhej strane viac ako (iba) rétorika, ktorá chce presvedčovať bez toho, aby si robila starosti o pravdivosť či len zdanlivosť toho, o čom sa hovorí.
  • Pierre Abélard - dialektika je umenie rozlišovať pravdu od lži. Predmetom dialektiky je slovo ako vyjadrenie myšlienok a myšlienky ako pojmy, ktoré zodpovedajú predmetom.
  • Hegel - dialektika je zákonitosť myslenia (dialektika je myslenie o myslení) i skutočnosti, ktorá postupuje čiastkovými negáciami (téza, antitéza) a rieši protiklady prechodom k syntézam, ktoré sú zasa len dočasné a predurčené k tomu, aby boli opäť postupne prekonané. Dialektika je práca negatívneho vlastná všetkému vznikaniu, poháňa každú zvláštnu oblasť dejín, či už ide o dejiny prírody, či dejiny filozofie samej. Protirečenia pochádzajú zo samej veci a poukazujú na nevyhnutnosť presahovať konečnosť - toto presahovanie je práve dialektika. Dialektika je sebazrušenie konečných určení a ich prechod do svojho protikladu. Dialektika je veda, nie je to iba subjektívne mudrovanie, je to princíp, ktorým sa do obsahu vedy dostáva imanentná súvislosť a nevyhnutnosť vzniku rozdielov (dialektika už nie je iba umením rozlišovať.) Každý pojem zo seba samého smeruje k svojmu protikladu a z tohto samopohybu pojmov sa utvára totalita jednej absolútnej idey, ktorá tvorí základ sveta.
  • marxizmus - dialektika je myslenie späté s odhaľovaním protirečení.
  • Søren Kierkegaard - dialektika je mystické úsilie vyjsť zo seba samého, prekročiť hranice rozumu, prekonať neprekonateľné, riešiť neriešiteľné paradoxy (paradoxná dialektika). Človek sa dostáva do nemožnosti a absurdity; jeho duševná činnosť je neustálym pohybom rezignácie a strachom sa chvejúcej viery. Kierkegaardovská dialektická technika spočíva vo vyostrovaní paradoxu, v postupe od ironického buď-alebo cez pátos strachu a chvenia až k absolútnemu existenciálnemu paradoxu, k bohu, ktorý tvorí všetko z ničoho a obracia všetko v nič. Najväčším paradoxom myslenia je odhalenie niečoho, čo sa samo nedá myslieť, posledného predpokladu, boha. Kierkegaard napríklad tematizuje Abraháma ako rytiera čistej viery a zároveň potenciálneho synovraha, pričom hľadá riešenie paradoxu, ako je možné urobiť z vraždy bohumilý skutok.

Predstavitelia

Logika (z gr. slova λόγος logos) je veda zaoberajúca sa vyplývaním. Skúma, aké formy môžu mať úsudky, ktoré sú bezosporné a snaží sa budovať formálny systém, ktorý najlepšie zachytí inferenčnú štruktúru prirodzeného jazyka.[1] Logika sa zaoberá najmä analýzou formálnej stavby úsudkov ako základných jednotiek usudzovania. Ich forma má bezprostredný vzťah k jazyku v ktorom sú formulované. Logika sa sústreďuje na tie stránky jazyka, ktoré majú dopad na správnosť usudzovania.[2]

Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

Ako spoločenská veda, logika skúma a zatrieďuje štruktúru tvrdení a argumentov cez štúdium spoločenského systému dôsledku a cez štúdium argumentov v prírodnom jazyku. Oblasť logiky zahŕňa základné témy ako štúdium omylov a paradoxov a špeciálne analýzy vysvetľujúce použitie pravdepodobnosti a argumentov obsahujúcich príčinu. Logika je dnes často používaná v dôkazovej teórii. Je súčasťou filozofie, jednou časťou klasického trojcestia (trívia), ktorá obsahuje gramatiku, logiku a rétoriku. Od polovice 19. storočia sa spoločenská logika študuje v súvislosti so základmi matematiky, kde bola často nazývaná ako symbolová logika. Vývoj spoločenskej logiky a jej implementácií do počítačov je základom informatiky.

Logika je teória logického vyplývania. V rámci teórie logického vyplývania sa vybudovalo množstvo klasických aj neklasických logických kalkulov.[3]

Základné členenie logiky je nasledovné:

Názory na logiku

  • Podľa Alberta Veľkého je logika veda myšlienkového hĺbania (scientia contemplativa), ktorá učí, ako a akým spôsobom prostredníctvom toho, čo je známe, možno dosiahnuť poznanie toho, čo je neznáme. Logika sa delí na logiku nezloženú, čiže vedu o pojmoch a definíciách, zloženú, ktorá sa zaoberá súdmi a usudzovaním. Nezložená logika sa spája s metafyzikou, pretože sa týka predovšetkým bytia ako takého v úsvislosti s jeho prvými a najdôležitejšími predikátmi: jednotou, pravdou a dobrom. Táto problematika suvisí s problémom prvej príčiny vesmíru a jeho prvým hýbateľom čiže s Bohom.
  • Logika podľa Aristotela je nástroj (orgánon) vedeckého poznania. Logika sama nie je veda, lež nástroj rozvíjania ostatných vied. Vzhľadom na oblasť vedenia teda zaujíma osobitné postavenie. Logika je umenie a nástroj správneho pestovania filozofie. Logika sa zaoberá formálnou stránkou pojmov, súdov, spôsobov usudzovania a druhov dokazovania. Logika je metodológia. Aristoteles chápal logiku (analytikon) ako nástroj (organon) každej vedy; logika bola pre neho vedou o „čistom rozume“, ktorý "uchopí myslené a myslí" Aristoteles ešte nestotožňoval logiku s jej špeciálnovedným, formálnologickým aspektom. Kľúčom k pochopeniu Aristotelovej logiky je jeho sústava kategórií, rozvinutá najmä v jeho Metafyzike, Fyzike a v práci O duši. Dominantnú úlohu v nej má kategória „podstaty“ (veci), kvality a vzťahu podobnosti (byť obsiahnutý v). Na tomto základe sa rozvíjalo Aristotelovo chápanie metód vedeckého poznania (rudimentárna indukcia a dedukcia), ako aj subjektovo-predikátová logika (jeho sylogizmus ako teória odvodzovania a dôkazu). Aristotelova subjektovo-predikátová logika je vlastne len formálno-logickým usústavnením aristotelovského kvalitativizmu.
  • Gottlob Frege chápal logiku ako logiku kvality (na roziel od aritmetiky ako logiky kvantity). Frege prvý rozvinul logiku, v ktorej by sa táto teória (sc. aritmetika) dala posúdiť a dokázať. V práci Zápis v pojmoch (1879) ako prvý axiomaticky vybudoval výrokovú a predikátovú logiku a položil základy teórie matematického dôkazu.
  • Logika je podľa Hegela prvá z troch hlavných súčastí systému filozofie. Logika zahrnuje náuku o bytí, náuku o podstate a náuku o pojme. Prvé dve súčasti logiky tvoria objektívnu logiku, náuka o pojme je subjektívna logika.
  • Logika je v stoicizme náuka o jazyku, ktorá zahrnuje etymológiu (učenie o vzniku slov) a učenie o význame slov, vymedzujúce základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou.
  • Logika podľa Wittgensteina pojednáva o možnosti vecných stavov. Ukazuje, ktoré vecné stavy sú možné a ktoré nie. Udáva túto možnosť čisto formálne. Logika je úplne nezávislá od skúsenosti. Vety logiky sú tautologické, t. j. nehovoria

Úsudok je logická operácia, myšlienkový postup, pri ktorom sa z jedného alebo niekoľkých súdov, nazvaných premisami úsudku, vyvodzuje nový súd (záver alebo dôsledok), logicky vyplývajúci z premís. Prechod od premís k záveru sa uskutočňuje podľa nejakého logického pravidla (pravidla vyvodzovania).

Logická operácia je akt v dôsledku ktorého sa z už daných myšlienok tvoria myšlienky nové. V tradičnej logike ide napr. o zovšeobecnenie, porovnanie a pod., v matematickej logike ide napr. o konjunkciu, disjunkciu a i…

 

Tradičná logika je formálna logika, ktorá skúma všeobecné ľudské zákony správneho budovania a spájania myšlienok pri uvažovaní (zákon totožnosti, zákon protirečenia, zákon vylúčenia tretieho, zákon dostatočného dôvodu) a ich aplikáciu pri myšlienkových postupoch, všeobecne ľudské formy myslenia (súd a pojem) a formy spájania myšlienok pri usudzovaní (indukcia, tradukcia, analógia, dedukcia), pravidlá dokazovania a vyvracania.

Zakladateľom tradičnej logiky je Aristoteles.

Niekedy sa hovorí, že tradičná logika je logika, ktorá vznikla v stredoveku na základe Aristotelovej logiky.

Formálna logika je veda o zákonoch deduktívneho poznania. Predmetom formálnej logiky je je jazykovo-logická forma. Aristoteles ju chápal ako náuku o formálnej správnosti myslenia alebo hovorenia. Formálna logika už predpokladá jazykové bytie na svete a robí toto jazykové bytie na svete predmetom určitej dodatočnej reflexie, pričom pozornosť zameriava na formálne štruktúry myslenia vôbec, na všeobecné podmienky správnosti. Ako dodatočné hovorenie o jazyku predpokladá formálna logika každodenný, bežný jazyk, a to v dvojakom zmysle:

  • Bežný jazyk je napokon jazyk, ktorým logika uvádza svoje pojmy a axiómy.

Formálna logika sa môže budovať len tak, že koniec koncov hovorí bežným jazykom o bežnom jazyku. Toto konštatovanie je dôležité. Ukazuje, že formálna logika nevyhnutne predpokladá bežný jazyk (resp. neanalyzovaný jazyk). Podľa Wittgensteina formálna abstraktná logická analýza principiálne nikdy nemôže celkom vystihnúť používanie jazyka, ktoré sa fakticky odohráva v jazykových hrách.

Z filozofického hľadiska je formálna logika formálna veda, ktorá sa často považuje za filozofickú disciplínu a kladie sa na miesto, ktoré jej vyhradil už Aristoteles: je organom (nástroj) filozofie, má teda inštrumentálny význam, pretože učí správne argumentovať a pomáha pri presnej analýze filozofických problémov.

Vyvinula sa prevažne humanitnej disciplíny v najstarších dobách cez štádium stredoveku až do novoveku, kedy logika svoj prevažne humanitný charakter pod vplyvom prírodných vied čiastočne stráca. Až do 30. rokov 20. storočia si však zachováva povahu prevažne teoretickej disciplíny, ktorej podnety prichádzajú síce z praxe, avšak značne sprostredkovane. Od 30. rokov dochádza k priamej aplikácii logiky v technike tak, ako to do tej doby dokázala snáď len matematika.

Predstaviteľmi formálnej logiky boli Aristoteles, Rudolf Carnap, Augustus De Morgan a Ludwig Wittgenstein.

 

Matematická logika (alebo z pohľadu filozofie moderná logika alebo symbolická logika) je matematická disciplína zaoberajúca sa štúdiom formálnych systémov vo vzťahu ku konceptom dôkazu a výpočtu ako časť základov matematiky.

Matematická logika je moderná forma logiky, ktorá sa od staršej, tradičnej logiky odlišuje predovšetkým jej formalizáciou a kalkulizáciou, prípadne (z praktických dôvodov) symbolizáciou.

Matematická logika je formálna logika, ktorá pri skúmaní myslenia používa matematické metódy, špeciálny aparát symbolov a kalkuly prípadne formalizované jazyky.

Matematická logika vznikla hlavne pod vplyvom matematiky na logiku v 19. storočí a vyznačuje sa týmito charakteristickými črtami:

  • a) zdôrazňuje nevyhnutnosť upresnenia jazyka, ktorým vyjadrujeme myšlienky, ktoré robíme predmetom logickej analýzy. Tento cieľ dosahuje väčšinou tým, že pracuje so symbolickým jazykom;
  • b) myšlienkové operácie (usudzovanie) prevádza na operácie s výrazmi, ktoré sa uskutočňujú podľa presne stanovených formálnych pravidiel (podobne ako počtové operácie v matematike);
  • c) rozpracovala metódu deduktívneho výkladu vedeckej disciplíny, pri ktorej vychádzajúc z určitých základných pojmov a poučiek odvodzujeme ostatné pojmy a poznatky príslušnej disciplíny čisto logickou cestou. Moderná logika venuje síce veľkú pozornosť analýze, rozboru myšlienok a výrazov, vlastný výklad však podáva obvykle konštruktívnym postupom, počínajúc budovaním vyjadrovacej sústavy, urcením významu výrazov a stanovením prípustných operácií;
  • d) neuzatvára sa v okruhu tradičných myšlienkových foriem, ale pripúšťa možnosť skúmať formy bez vopred daného obmedzenia (zaujíma sa napr. o viachodnotové logiky, o logiku normatívnych viet a i.) - dôležité je, aby s nimi bolo možné dôsledne operovať. Neuspokojuje sa len skúmaním výrokov, ktoré hovoria o vlastnostiach predmetov, ale zaoberá sa aj výrokmi, ktoré hovoria o vzťahoch medzi objektami.

Moderná logika vyšla síce z matematických problémov a používa matematické metódy, ale svojou povahou smeruje k tomu, aby slúžila všetkým vedám ako teória vedeckého dôkazu.

Pravidlá, ktoré matematická logika pri výskume myslenia vyťaží, sú analogické s pravidlami matematických, najmä algebraických operácií. Úlohou matematickej logiky je vlastne to isté, čo úlohou tradičnej logiky, totiž vyvinúť postupy, pomocou ktorých by sa dala preveriť správnosť našich logických uzáverov, alebo ináč povedané, pomocou ktorých by sa dali odlíšiť platné uzávery od neplatných. Alebo ešte ináč povedané, úlohou matematickej logiky je vypracovať kritériá, pomocou ktorých by sa dali rozlíšiť logicky pravdivé výpovede od iných právd.

Premisa (z lat. praemissa (t. j. sententia) = vopred vyslovený, predoslaný < praemittere - vopred vysielať, predoslať, oznámiť pred niečím, povedať pred niečím iným) je súd, z ktorého v úsudku vyplýva nový súd (záver).

Podľa druhu úsudku môžu byť premisami najrozličnejšie súdy a ich kombinácie. Ak má byť záver úsudku pravdivý, musia byť pravdivé a logicky správne spojené do úsudkov.

 

Filozofia (gr. φιλοσοφία ako láska k múdrosti; filein = ľúbiť, sofia = múdrosť) je štúdia hlavných, všeobecných a fundamentálnych problémov, ako sú bytie, existencia (ontológia), poznanie a otázka pravdy (epistemológia), hodnoty (axiológia), otázka existencie a povahy Boha (filozofická teológia), podstaty a prirodzenosti človeka (filozofická antropológia), pravidlá platného usudzovania (logika), myseľ (filozofia mysle), jazyk, morálne normy a mravnosť konania (etika), krásno (estetika) a ďalšie. V porovnaní s mytológiou a mysticizmom alebo náboženstvom sa filozofia odlišuje hlavne svojím kritickým prístupom, systematikou práce a dôverou v odôvodnené argumenty. V jej základe stojí pojmové, racionálne a kritické myslenie. Na rozdiel od exaktnej alebo reálnej vedy filozofia nemá definovaný svoj predmet a nepoužíva formalizovanú metodológiu. Napriek tomu niektoré jej disciplíny (napr. axiológia, logika, epistemológia) môžu za určitých okolností nadobudnúť vedecký charakter a precíznosť.

Pôvodne filozofia zahŕňala všetko teoretické poznanie, ale postupne sa z nej vyčlenili exaktné, prírodné a spoločenské vedy. Takto vznikla určitá medzera medzi filozofiou a z nej vyčlenenými vednými odbormi. O vyplnenie tejto medzery sa snažia niektoré hraničné disciplíny (napr. filozofická ekonómia, filozofia matematiky a iné).