Hudobná veda - muzikológia
Muzikológia alebo hudobná veda alebo veda o hudbe alebo vedy o hudbe je umenovedné odvetvie interdisciplinárnej povahy, ktoré zahrnuje hudobnú akustiku, organológiu, hudobnú fyziológiu, hudobnú psychológiu, hudobnú estetiku, hudobnú sociológiu, hudobnú filozofiu, hudobnú teóriu, hudobnú históriu, hudobnú grafiku, hudobnotextovú interpretáciu, hudobnú interpretáciu a hudobnú pedagogiku. Predmetom výskumu v muzikológii je hudba.
Hudba sa vo všeobecnosti definuje ako špecifická ľudská aktivita, ktorá sa pomocou v priestore a čase charakteristicky zoskupených tónov a zvukov a na základe spoločenských skúseností usiluje o (hlavne estetickú) komunikáciu. Hudba je konkrétnejšie druh umenia, ktorého výrazovými prostriedkami sú tóny a základnými komponentmi harmónia, melódia, rytmus a farba. Podľa Cassiodora je hudba matematická veda.
Hudobná veda je veda o hudbe, teda o celkovej aktivite ľudskej spoločnosti v oblasti hudobného prejavu.
Staroveká hudba
Staroveká hudba bola dlho považovaná len za jednohlasnú, ale súčasné archeologické dôkazy potvrdili, že najstaršia zdokumentovaná klinopisná pieseň stará 4000 rokov, nájdená v meste Ur, bola skomponovaná v terciách (harmóniách) a napísaná v diatonickej stupnici.
Aj dvojité píšťaly, používané v starovekom Grécku a staroveké dudy, ako aj obrazy na starovekých vázach a stenách a staroveká literatúra naznačujú, že harmónia (v hudobnom zmysle slova) existovala. Jedna z píšťal pravdepodobne udávala základný tón, zatiaľ čo druhá hrala melodické pasáže.
India
Indickú klasickú hudbu môžeme nájsť v zápiskoch hinduistickej tradície – vo Védach. Sama véda, jedna zo štyroch vied opisuje podrobne hudbu. Indická hudba bola silne nábožensko-filozofická a z kompozičného hľadiska matematicky vypočítaná. Stredajú sa tu napríklad párne a nepárne takty. V indickom presvedčeńi každý tón zodpovedá určitému "ladeniu planéty, časti sveta a časti človeka". Rovnaký princíp funguje v makrokozme, aj v mikrokozme. Najdôležitejší rozdiel medzi európskym hudobným myslením a východným spočíva v rozšírení o štvrťtóny. Indické melódie vychádzajú zo systému rág. Medzi typicky indické nástroje patria blanozvučné - tabla a strunové : vína, sitar, tanbura. [chýba zdroj]
Mezopotámia
O hudbe v Mezopotámii sa dozdvedáme zo údajov, zachovaných na kamenných reliéfoch, zo sekundárnych prameňov antických a arabských autorov a z ikonografického materiáilu. Hudba mala spirituálny charakter (hrala sa v chrámoch a mala odvracať moc zla). Muzikanti sa delili na dve skupiny, a to "gala" (reprodukovali smútočné náreky) a "nar" (oslavovali kráľov a bohov). Údaje o profesionálnych hudobníkoch sa zachovali cca. 3000 pred Kr. V tomto období sa hralo na rytmické nástroje (hrkálky, rapkáče, plačky a bubny), strunové (lutna, harfa) a dychové (flauty, dvojité šlamjae). Vysoké nároky na hudobníkov vyžadovali aj odborné vzdelanie a preto vznikali chrámové školy. [1]
Egypt
O hudbe starovekého Egypta sa dozvedáme z faraónových písomností, ikonografických materiálov, nálezov hudobných nástrojov v hrobkách a správ grécko-rímskych autorov. Podľa egyptskej mytológie vznikla hudba z hymnu Amarna na boha Hesu. Jednotlivé tóny zobrazovala tzv. cheironómia. Hudba bola súčasťou aj egyptskej drámy Osiris passion. Hudba mala taktiež spirituálny charakter. Podľa muzikológov sa práve v Egypte po zrušení štátneho boha Amona (počas vlády Achnatona okolo roku 1361 pred Kr.) rodia prvé motívy, vyjadrújúce zúfalstvo a nepokoj. V Egypte sa vyskytovali podobné hudobné nástroje ako v Mezopotánii. [2]
Palestína
Židovskú hudobnú kultúru poznáme z kníh Starého Zákona. Je spätá s Mezopotániu a Egyptom. Židovská hudba kládla dôraz najmä na vokálne formy (vznik psalmódie-žalmu a hymnodie), ktoré mali neskôr vplyv na hudbu kresťanskú. Významný rozvoj hudby nastal za kráľa Davida. Z nástrojov typických pre Palestínu sú známen : kinor, šofar, ugab. [3]
Grécko
Dejiny gréckej hudby (zachovanej v písomnostiach) siahajú až do starovekého Grécka. Bola podstatnou časťou gréckeho divadla. V starovekom grécku vystupovali pre pobavenie, oslavu a duchovné motívy zmiešané spevácke zbory. Nástroje zahrnovali píšťaly a strunové nástroje – napríklad lýru, a jej špeciálny druh nazývaný kithara.
Hudba bola dôležitou súčasťou vzdelania v starovekom grécku a mladí chlapci sa ju v škole učili od šiestich rokov. Grécka hudobná vzdelanosť vytvorila v hudobnej teórii veľký pokrok. Grécka hudobná teória zahrnovala grécke hudobné módy, ktoré sa neskôr stali základom pre západnú náboženskú hudbu a klasickú hudbu. Neskôr, vplyvy z Rímskej ríše, východnej Európy a Byzantskej ríše zmenili grécku hudbu.
Čína
Čínska hudba sa spomína okolo roku 3000 pred Kr., keď dosiahla svoj prvý kultúrny vrchol. Podľa mytológie vynašiel cisár Chuang-Ti písmo a hudbu. Dochovala sa hudobná teória Konfucia, Kniha piesní a Kniha obradov. Pramene dokazujú výskyt rituálnych spevov, sólové nástrojové formy, rôzne formy hudobného divadla, popisujú hudobnú teóriu a pod. Hudba je prepojená s kozmogonickou teóriou. V Číne existoval dokonca cisársky úrad hudby. Základom čínskej tónovej sústavy bola pentatonika (jednotlivé tóny mali konkrétny význam - ročné obdobie, prírodné živly a pod.). Z čínskych hudobných nástrojov sa nám zachovali dokumenty o zvonkohrách, rozličných druhov bicích nástrojov, ústnych varhn - šen, Panovej flaute, zubcovej flaute, okaríne, citare, cimbale a lutne.