Osvietenstvo

 

Osvietenstvo bolo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou.

Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16. do 18. storočia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno-historických epoch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike).

V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým.

Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus.

Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok.

Osvietenstvo bolo kultúrne hnutie, filozofický smer, životný postoj a dejinné obdobie s cieľom nahradiť názory opierajúce sa o náboženskú a politickú autoritu názormi, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a zároveň obstoja pred jeho kritikou.

Pojem osvietenstva v naznačenom zmysle bol vytvorený reflexiou procesu globálneho prevrstvovania sa kultúry v Európe v období od 16. do 18. storočia a používa sa aj pri reflexii iných kultúrno-historických epoch a v konštitúcii ich pojmu (napríklad pri konštitúcii pojmu kultúrnohistorickej náplne posokratovských storočí v antike).

V Anglicku vystupuje osvietenstvo počnúc 16. storočím v náboženstve a politike, vo Francúzsku od 17. storočia spoločensky a morálnokriticky a víťazí v 18. storočí, pričom vyúsťuje do Francúzskej revolúcie v roku 1789. V Nemecku sa osvietenstvo šíri v 18. storočí bez výraznejších vonkajších úspechov, skôr ako vnútorne formujúca sebareflexia nemeckej filozofie a literatúry v zmysle Kantových slov: Osvietenstvo je prebúdzanie sa človeka z nedospelosti zavinenej ním samým.

Taliansko a Španielsko epochu osvietenstva takmer nepoznajú. Osvietenstvo v Taliansku znamená antiklerikalizmus.

Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V obidvoch prípadoch tu ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok.

Antiklerikalizmus je hnutie proti klerikalizmu - odmietanie politického zasahovania náboženstva do občianskeho politického života a myslenia.

 

Empirizmus je filozofický smer - učenie, ktoré za zdroj poznatkov pokladá jedine skúsenosť (empíriu). Empirizmus sa snaži celé poznanie zdôvodniť skúsenosťou alebo na základe skúsenosti. Empirizmus je filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti.

Hlavný problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému, teoretickému vedeniu. Prostriedkom, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je indukcia. Predstavitelia empirizmu od F. Bacona po J. St. Milla predpokladali, že vedecké poznanie sa zakladá na odhaľovaní kauzálnych vzťahov, ku ktorým vedci musia dospievať induktívnym spôsobom. V európskej filozofii sa s empirizmom stretávame najmä na pôde anglickej filozofie.

Etymologický výklad termínu "Empirizmus" je dvojaký. Jeho pôvod je v starogréckom slove εμπειρισμός a jeho latinský preklad je experientia. Podoba slova teda nesie stopy klasickej gréčtiny i románskych jazykov. Empirický - podávajúci dôkaz na základe fyzickej skúsenosti, odvodený od praktického experimentu, v opozícii s teoretickou analýzou.

Filozofický výklad

John Locke, zakladateľ britského emiprizmu
 

Termín "empirický" sa v starom Grécku použival na označenie ľudí praktikujúcich medicínu, ktorí odmietali súdobé dogmatické teórie, miesto spoľahlivého, vlastného pozorovania javu. Teória empirizmu bola prvýkrát formulovaná Johnom Lockem v sedemnástom storočí. Locke tvrdil, že v okamihu narodenia je ľudská myseľ tabula rasa ("čistá doska"; formulované Lockem ako "biely papier") na ktorom iba skúsenosť necháva stopy. Empirizmus odmieta apriórne súdy bez vzťahu ku konkrétnej skúsenosti.

To však neznamená, že získavame skúsenosti automaticky. Skôr na základe empirického myslenia je pred dedukciou uprednostnený výsledok na základe individuálnej zmyslovej skúsenosti. Z historického hľadiska je empirizmus v priamom kontraste s filozofiou racionalizmu, ktorý presadzuje racionálne poznanie bez ohľadu na zmyslovú skúsenosť. Tento kontrast je dnes vzhľadom na silné zjednodušenie výrazu veľmi komplikovaný, pretože väčšina európskych racionalistov (Descartes, Leibniz a Spinoza) schvaľovala empirickú "vedeckú metódu". Locke zato prijíma fakt, že k niektorým poznaniam (napr. k poznaniu existencie Boha) môže dôjsť na základe intuície a samostatnej úvahy.

Medzi filozofov bežne spájaných s empirizmom patria tiež Aristoteles, Tomáš Akvinský, Francis Bacon, Thomas Hobbes, John Locke, David Hume a John Stuart Mill.

Vedecký výklad

Hlavný koncept vedy a vedeckej metódy je, že všetky poznatky musia byť empirické, alebo založené na empírii, čo je závislé od zmyslového pozorovania. Je to diferencované z hľadiska filozofického použitia empirizmu, použitia prídavného mena "empirický", či príslovky "empiricky". Empirický je užívané rovnako v spojení s prírodnými ako aj so sociálnymi vedami. Odkazuje na použitie pracovných hypotéz, ktoré sú preveriteľné na základe použitia zmyslového pozorovania, experimentu. V tomto zmysle slova sú vedecké stanoviská subjektívne a len derivované z našich experimentov a pozorovaní.

V druhom slova zmysle "empirický" vo vede má synonymum "experimentálny". V tomto zmysle, je empirický výsledok experimentálne pozorovanie. Termín polo-empirický je niekedy užívaný na označenie teoretických metód, ktoré tvoria základné princípy na základe vedeckých zákonov a predošlých empirických výsledkov zavádzajúcich teoretický model v bádaní.

História

Rané formy empirizmu

Rané formy empirizmu zahŕňajú epistemologické práce Buddhy, Aristotela, Alhazena, Avicenna, Averroa, Tomáša Akvinského, Rogera Bacona a ďalších.

Prví empirici v západnej filozofii boli pravdepodovne Sofisti (5. s. pred kr.), ktorí odmietli racionalistické špekulácie o prírode a svete ich predchodcov skúmajúcich len "relatívne konkrétne pojmy ako človek a spoločnosť". Platón tvrdí v Protagorovom dialógu, že Sofisti boli boli mierne neempiricky orientovaní. Rešpektuje ich sémantiku, zdanie netendenčného bádania a jadro ich argumentov. Sofisti sa odklonili od skeptických argumentov, užitím príkladu a teda získali reálny pohľad a pozorovanie iných subjektov za účelom dosiahnutia čistoty pojmu.

Aristoteles zdôrazňuje použitie indukcie na základe skúsenosti.
 

O storočie neskôr, v reakcii na silne racionalistického a špekulatívneho Platóna (427-347 pred Kr.), Aristoteles (384-322 pred Kr.) vo svojich neskorších rokoch, presadzoval stále rastúci dôraz na postavenie odozvy zmyslov. Konštatoval, že odpovede zmyslov sú postavené na aposterióznych pozorovaniach. Aristoteles aplikoval pojem prírodná filozofia na práce, ktorých výsledkom je podanie dôkazu o prírodnom svete. Použitím niečoho, čo sa neskôr stalo známe ako induktívne zdôvodňovanie sa dosiahlo kategórií a princípov, položených na základe zmyslových informácií. To je v ostrej opozícii s Platónovou teóriou foriem, ktorá je silne závislá od apriórnych predpokladov. V tomto "strednom" a "neskorom" období rastie nespokojnosť Aristotela s Platónovými pohľadmi a vytvára striktnú myšlienku pre zretelnejšie potvrdenie empirizmu. Aristoteles vyjadril hlavný názor, podľa ktorého je ľudské vnímanie reality založenié na zmyslovej skúsenosti.

Generácia po Aristotelovi, rovnako Stoici aj Epikureisti, formulovali taktiež výrazne empiristické vysvetlenia o formulovaní myšlienok. Stoici predpokladali Lockeho dve tisíc rokov skôr hlásajúc, že ľudská myseľ je len čistá doska, ktorá je postupne zaplňovaná myšlienkami cestou vnemov zmyslov. Zastávali ale názor, že isté "vžité dojmy" môžu byť prezentované všeobecne ako apriórne. Epikureisti si držali zatiaľ najsilnejší empirický aposteriózny pohľad. Vnímali mentálne pojatie len ako pamäťový obraz, kópiu predošlej zmyslovej skúsenosti a pocity ako nezameniteľný spôsob evidencie týchto skúseností. Vypracovali komplexnú úvahu o spôsobe produkcie zmyslových dojmov objektu a vysvetlili chybu vo vnímaní ako prerušenie príčinného toku v procese vnímania. Tieto myšlienky schválili tiež skeptici, z časti Sextus Empiricus, prvý umiernený skeptik.

Spomedzi stredovekej scholastiky, Tomáš Akvinský tvrdí, že existencia Boha môže byť overiteľná zmyslovým pozorovaním. Používa Aristotelovu myšlienku "aktívneho intelektu", ktorá je interpretovaná ako schopnosť abstraktne a všeobecne uvažovať z čiastočne empirických informácií.

Indukcia môže byť:

 

Racionalizmus môže byť:

  • všeobecne: presvedčenie o neobmedzených schopnostiach ľudského rozumu; racionálny postoj k životu
  • vo filozofii: pozri racionalizmus (filozofia)
  • v architektúre:

     

    Kritický racionalizmus je smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Filozofický smer deklaroval Karl Popper (kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1943) a rozvíjal ho aj David Miller, pričom jeho korene nachádzame v logickom pozitivizme, novopozitivizme, ktorý vyvracia.

    Kritickoracionalistický pojem kritiky úzko súvisí s Popperovým princípom falzifikácie. Novopozitivizmus v najjasnejšom vyjadrení prichádza z pojmom Schlicka – verifikacionizmus. Kritický racionalizmus ho odmieta a prichádza s pojmom falzfikacionizmus. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať, vyvrátiť vedecké teórie, nezostáva nám nič iné ako postupne zlepšovať naše vedenie tým, že budeme zisťovať ,ktoré časti nášho vedenia sú chybné. Kritický racionalizmus odmieta nezainteresovaný postoj k politike, naopak hlása angažovanosť. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje kritiku ideológie, ktorá sa stavia, proti nároku určitých teórií, či už vedeckých alebo náboženských, ktoré sa snažia vysvetliť celok - idea otvorenej spoločnosti (pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb). Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu.Metodologický skepticizmus vyrastá z Descarta, rozum je kritérium, ktoré nám dokáže povedať, čo by mohlo byť správne a čo správne nie je. Kritický racionalizmus sa stále drží toho, že akékoľvek tvrdenie je podmienečné.

    Podľa Poppera je veda je tkanivo podmienok a hypotéz a úlohou filozofie je toto tkanivo rozpletať a ukazovať čo nám hrozí ak sa takýmito teóriami budeme riadiť. Popper hovorí, že už len z hľadiska ekonómie je omnoho jednoduchšie a menej nákladné hľadať jeden prípad, ktorý tvrdenie vyvracia ako sa donekonečna snažiť hľadať niečo čo tvrdenie podporuje. Čím dlhšie sa nám nedarí nájsť proti príklad, čím dlhšie pôsobí ako nevyvrátiteľná tým viac ju môžeme považovať za pravdepodobnejšiu. Do vedy teda patria iba tie tvrdenia, ktoré možno potencionálne falzifikovať. Podľa kritického racionalizmu je pravda je regulatívna idea – je to teda niečo k čomu sa približujeme ale čo nikdy nedosiahneme. Vedecká pravda je teda do určitej miery len miera priblíženia sa k tomu, čo by sme mohli považovať za konečnú pravdu.

    Falzifikovateľnosť podľa kritického racionalizmu

    Všeobecné vety, ku ktorým dospievajú vedy, nie sú empiricky (=skúsenosťou) verifikovateľné (=overiteľné). Kritériom vedeckosti (čiže ne-metafyzickosti) teda nie je verifikovateľnosť ich záverov, ale ich falzifikovateľnosť (=môžu byť prekonané, vyvrátené ďalším empirickým poznaním). Z tohto hľadiska sa kritickí racionalisti stavajú odmietavo ku všetkým náukám, ktorczávery sú bez zmyslu, t. j. nie sú falzifikovateľné (=podrobiteľné racionálnej kritike), alebo sú z nejakých dôvodov voči tejto kritike chránené zvonka (tzv. imunizované). Obidve tieto črty sa prejavujú hlavne v ideológiách.

        Ekonomický racionalizmus

Anglicko

Anglické osvietenstvo nastupuje už v 16. stor., avšak prevažne v oblasti náboženskej a politickej.

Predstavitelia anglického osvietenstva:

Francúzsko

Francúzske osvietenstvo je klasická forma osvietenstva, ktorá spadá do 18. storočia.

Hlavní predstavitelia osvietenstva

OSVIETENSKÉ MYSLENIE
- rozvíjalo sa v 18. storočí vo Francúzsku a Anglicku. Zakladalo sa na dôvere v osvietenský rozum a na pravde, ktorú môžeme poznať rozumom alebo skúsenosťou. Osvietenstvo verilo v slobodu myslenia a presvedčenia. Osvietenci tvrdili, že ľudia sú si od prírody rovní, a preto sa im nemá vládnuť despoticky. Osvietenské myšlienky sa presadzovali aj u nás, vznikol tu osvietenský absolutizmus. Presadzovali ho Mária Terézia a Jozef II. Najdôležitejším znakom bola vzájomná súhra rozumu a citu.

ODRAZ OSVIETENSTVA V SLOVENSKEJ KLASICISTICKEJ LITERATÚRE:
-v druhej polovici 19. storočia prebieha u nás SNO, oporou národného hnutia a kultúry sa stali vzdelanci, kňazi a učitelia. Do literatúry preniká osvietenstvo a klasicizmus. V literatúre získala prevahu svetská literatúra nad náboženskou. Predstavitelia osvietenstva: A. Bernolák, J. I. Bajza, J. Fándly. V rokoch 1820-40 sa rozvíja klasicistická literatúra, predstavitelia: P.J.Šafárik, J.Hollý, J. Kollár, J. Chalupka

ANTON BERNOLÁK:
-pôsobil ako kňaz, je prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny, ktorú uzákonil na základe západoslovenského nárečia v 1787, keď vyšlo jeho dielo Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách. Napísal aj dielo Slovenská gramatika (Grammatica Slavica) - uzákonil tu heslo „píš, ako počuješ“. Bola to učebnica slovenčiny pre školy. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny zavŕšil dielom Slovár slovensko - česko - latinsko - nemecko - uherský. Mal sa stať príručkou slovnej zásoby v tom čase. Bernolákovčina nespojila všetkých Slovákov. Používali ju len katolíci. Evanjelici používali biblickú češtinu.